Tvrdenie, že expedícia bola motivovaná zberom krvežíznivých flebotomov je samozrejme len lacnou zásterkou skutočného, ďaleko ambicióznejšieho projektu “po stopách generálmajora von Mansteina“. V kokpite PzKpfw IV, vtipne maskovaného ako Fiat Scudo sme odňali mestám Sevastopol a Kerč pochybný titul “gorod geroj” a v jaltskom Livadijskom paláci uskutočnili “veľkú trojku”, ktorá žiaľbohu nemá nič spoločné s tou švédskou. Vzhľadom k tomu, že som neprezieravo pozbyl telefón, neposkytnem vám fotoreport z cintorína wehrmachtu pri Balaklave, kde sme strávili zádumčivú chvíľku počas ktorej sa nám tlačili slzy dojatia do podpažia.

Balaklava bola ostatne v ikriminovaných dňoch poctená i bajkerskou návštevou Vladimira Vladimiroviča, ktorého ochranka v čiernych nabušených kárach nás nekompromisne vytlačila z cesty. Pochopil som, že studená vojna skutočne skončila, keďže Vladimir Vladimirovič dorazil na motocykli Нарлей  Давидсон.

Celá Ukrajina a Krym zvlášť sú vcelku úspešne stále indoktrinované otcami revolucionármi (Leninský región, Leninskoe atď…), takže sme z náhleho popudu vzdoru zorganizovali akciu “Vladimíre Iljiči, z podstavca jdeš do piči” so zakomponovaným minimalistickým vohozom po vzore RHCP…

V Sudaku sme si ozrejmili, že “není nutno pevnost ztékati”, nakoľko sme ju dobyli ľsťou hodnou Odyssea, Feodosiju sme preleteli a záver výpravy patril kerčskému prielivu, kde začalo oslobodzovanie Krymu Červenou Armádou v 43-ťom (vzhľadom k tomu, že krymskí Tatari po príchode wehrmachtu radostne obnovili Krymský Chanát a povešali červených komisárov na kandelábre, neboli zrejme z “oslobodzovania” dvakrát nadšení…). Ešte zmočiť nohy v Azovskom mori a potom sa už len nechať okradnúť v Kerči…

Najväčším drsňákom výpravy bol René, ktorý nás ani napriek strašlivému zraneniu v boji neopustil. Veľmi pekne ďakujem všetkým zúčastneným za pohodu, špeciálne ďakujem p. Martinkovej a celému užhorodskému konzulátu, Alsu (za doprovod domov), Bibi a Margarétke, že na mňa počkali. Foto – Vladino, Alsu, Pája. Výpravu duchovne povznášal Brutek modelář.

Rady cestovavateľom:
- na Ukrajine nepoznajú tuzér (ani v hospodách), ale veľmi dobre poznajú úplatky – milícia
- kúpanie v mori nahý je automaticky problém – milícia
- je jedno, či dodržujete rýchlosť, prehreškom je mať cudzineckú značku – milícia

… o cca 100 rokov proti trajektórii času. Páni a dámy, New Orleans 1850. Sázím na psy…

Zápis z lodného denníku – deň prvý

Letohrad, pivo Krakonoš a tábor v obecnom parku. Lokálna hospoda “od súmraku do úsvitu” aka rodinný podnik, kde som si radšej jebol 4 rumy, nech to mám v narkóze. V podvečerných hodinách morskí vlci magor a ďobo všetkým ukazujú, ako sa NEjazdí letohradský jez (viď foto – mimochodom veľmi cenné, pretože som na sebe vestu nikdy v živote predtým a potom nemal…). Prvý deň na vode a zároveň posledný deň, kedy je posádka kompletná – Tichá Orlice je rozvodnená a na nebi sa rysuje varovný nápis Bounty…
“Dodatek – zjistili jsme, že nejvyšší formou života je člověk a nejnižší formou života je člověk, který se hraje s vláčky…”

Zápis z lodného denníku – deň druhý

Deň druhý, neb’ scvakávací deň. Letohrad – Cakla. Ďobo & his Melodic Mufflers hrdo prekonávajú prekážky prírody a nepriazne osudu. Rýchla voda, prvé jezy a pomalé pražské inžinierske kundy v rafte (hahá). Prvá vzbura posádky, másla odpadajú. Cakla – burštguláš, kauza kľúče v aute a nepremokavé indiánske týpý.
“Dodatek – Podle mě to postupně ztratilo šmrnc. To o těch kačátkách se mi fakt líbilo, ale pak to bylo černobílý a já usnul.”

Zápis z lodného denníku – deň tretí

Deň dažďa a slnka, radosti a smútku. Cakla – Klopoty. Orlice pumpuje, meandre letia pod kýlom. Hromadná havárka v Ústí n.O., René v bubne (podarilo sa mu vyplávať, nezmarovi). Posádka modrého admirálskeho tankeru (už nepoužívam výraz fregata) melie z posledného. Večný problém s cigárami (díky Milosh a Petra). Klopoty a bramborákové hody. Do města pak zpátky, opět samý hádky. Sme majstri sveta (v hokeji). Sieg Heil Tichá Orlice – tento deň vyhlásili stav ohrozenia a vodáci majú utrum.

V pripojenej galérke si môžete porovnať štýly jednotlivých posádok na jeze v Cakli. Všetky fotky via Petra Mědílková…

Po predlanskom sázavskom voleji a lanskom pohronskom Titanicu to tento rok budú východné Čechy, o čomž som naprosto demokraticky rozhodol na základe skutočnosti, že v Litomyšli máme pár dní pred tým konferenciu. Po prezentácii nezmerných intelektuálnych hĺbok (mojich) mám teda v úmysle sa ožrať, sfetovať a utopiť v báječných údolíčkach Tichej Orlice… Prosím, prihláste sa formou príspevkov do diskusie, aby som vedel, koľko lodí objednať (klasické dvojmiestne plasťáky Samba/Vydra + pádla a barely). Uzávierka prihlášok do stredy 12.5!
Kde – Tichá Orlice; Mladkov – Jablonné n.O. – Letohrad – Ústí n.O. (viď mapičku), čož je cca 50 riečnych km. V prípade, že bude menej vody, začneme nižie (v Jablonnom), ale zase nám ostane viac času na vypaľovanie vesnic a rabovanie kostolov. Možné potiahnuť až do Chocně, ak budeme rýchly ako čurací zastávka na území chřestýšů.
Kedy – víkend 22. – 23. 5. Doporučujem presun do oblasti už v piatok večer, aby sme v malebné sobotné ráno za zvukov poľnice nasadali do U-botov. Podrobnosti a miesto zrazu dáme v diskusii. Môžem naložiť do Forda 3 ľudí, ale vyrážam z Práglu do Litomyšle už v stredu.
Čo so sebou – spacáky, stany, otvaráky na láhve a stimulačné klipsy na bradavky… jo, ešte poznámkové bloky na zapisovanie mojich bonmotov. Teším sa na vás, verbež líná…

Zobrazit místo květnová voda na větší mapě

Tento post je zároveň venovaný Silke, nech neplače a s optimizmom hľadí do budúcnosti vo farbách Black Sabbath…

Trip okolo Kozelského hrebeňa, cez Růženčinu zahrádku (juchuchů) a okolo mohyly Hanče a Vrbaty (to boli tí, čo odpráskli Heydricha) sa niesol v duchu priateľského dialógu o možnostiach a perspektívach Európskej Únie a spoločnej euromeny. Zodpovední členovia športového družstva jednohlasne odsúdili i politické programy hazardérov domácej politiky (ako napr. TOP09) a v družnej debate sa dotkli i problematiky modrej, nikoliv zelenej planéty.

Výlet bol spojený s poznávaním prírodných špecifík KRNAPu – videli sme napr. řop domácí typ E a namakaných bežkárov. Pomohli sme babičke s raždím a oviazali nožičku malej plačúcej holčičke (tu by mal byť smajlík s ďábelským úsmevom). V závere sme nad kofolou a inými osviežujúcimi nízkokalorickými nealkoholickými nápojmi zhodnotili akciu ako úspešnú a za tónov klubovej hymny “Žaludem přes jazyk” sme sa odobrali do metropoly.

Srnky sme nevideli.

V dňoch hladu, kedy žalúdok vibruje stašlivým vytím treskúcej vlčej zimy, potešíme aspoň oko spočinuvšie na baroknom zátiší mlékem a strdím oplývajúcom. Taká moja súkromná Zahrada Armidina…

Autorom týchto dvoch snímkov nie som ja, lež muž s dierkou, s ktorým sme si posedeli pri priateľskej šachovej partičke U Vojáka. Ako obvykle mal baťoh narvaný obskúrnou zbierkou fotografických prístrojov s dierkou…

Druhý snímok postráda kvality ostrých rysov mužnej tváre, lež vzbudil u šéfa Viktora nepredstierané nadšenie, ktoré ho motivovalo k výzve o usporiadanie malej fotovernisáže s voľnou tematikou (zatiaľ váham medzi černošským pornom a seriálom “má hvězdná kariéra”). O prípadnom otvorení výstavy budem promptne informovať, takže nezabudnite pravidelne sledovať tento blog (nejak mi tu klesá návštevnosť, to určite kvôli fejsbúku, sakryš…)

Takže zvostra. Čo sa mi na Ham-Ham páčilo: matka mojich detí, Silke a jej zásoby škótskej, vyťahané pysky poľských kuriev a gyros á la Havaj. Kvôli tomuto všetkému, panečku,  sa oplatí Hamburg navštíviť.
Čo sa mi nepáčilo: buzny, negri, Reeperbahn a málo vyťahané pysky bulharských kuriev. Kvôli tomu všetkému, panečku, sa Hamburg navštíviť neoplatí.

Do St. Pauli, kde sa šíri vôňa “laciných voňavek padlých žen” si nemôžte vziať ani len bejzbolku a radostne niekomu namlátiť. Žiadne GTA. Tu vám o polnoci nepodrežú hrdlo od ucha k uchu. Nik vás neokradne a ráno sa nezobudíte v kaluži zvratkov, krvi a vymlátených zubov. Alles is organisiert und videouberwacht. Do držky som nedostal, ani keď som sa St. Pauli Ultras pýtal na cestu k agentúre pre neprispôsobivých východoeuróskych prisťahovalcov…

V prístave, kde som očakával aspoň nejakú pastvu pre oko, je okrem pár nudných historických karavel dohromady hovno. OK, Bismarck skončil niekde v Biskajskom zálive, Admiral Graf Spee pri Montevideu a Tirpitz v nórskych fjordoch, ale aspoň nejaký otrieskaný U-boot tam mohli zaparkovať… Alebo musím navštíviť Kiel?

Dúfam, že tento stručný opis Hamburku bude nepostrádateľným baedekrom pre všetkých, ktorí chcú navštíviť perlu hanzovných  miest. Ďakujem Bibi a Silke za poutavé odpoledne. Bylo skutečně… poutavé.

P.S. pre Schreckenstein – som sa za Maxa…